Zo zákulisia: Režisér filmu Vojna policajtov o vyberaní herečiek a nakrúcaní s Rytmusom

TRENČÍN – Rudolf Biermann je úspešný producent a po svojom najnovšom filmovom počine sa dá povedať, že aj plnohodnotný samostatný režisér. Trenčiansky rodák ovládol slovenské kiná filmom Vojna policajtov, ktorý vznikol na motívy románu Hnev od Arpáda Soltésza. Čo prezradil v rozhovore pre Trenčiansky Štandard?

Spomínali ste, že pôvodná verzia mala tri a pol hodiny, v poslednej fáze ste ju dokázali ešte o hodinu skrátiť. Ste s filmom v tejto podobe spokojný?

Keď sme sa po premiére bavili s Jakubom Štáfekom, opýtal som sa ho, čo by s tým on ako režisér urobil. On mi povedal, že sme sa už o tom v minulosti bavili a že vtedy mi povedal, že na začiatku by trochu krátil… Vtedy som ho vraj chytil za krk a povedal som mu: Poď von! (Smiech.) Ja si to moc nepamätám, takže si to asi vymyslel (smiech). Určite som ho nechytal pod krk.

Chcel mi tým povedať, že on by možno začiatok krátil a možno by to ani nevadilo. Ale všetci diváci, ktorí film už videli, mi hovorili, že im tam nič nechýbalo, nič im neprišlo dlhé a tie dve a pol hodiny im rýchlo ubehli.

Čo bolo pre vás najväčšou výzvou pri natáčaní tejto „šoltésovky“?

To sa nedá povedať. Tých výziev bolo viac. Už len sa odvážiť do toho ísť. Doteraz som nikdy sám nerežíroval, takže tá zodpovednosť je na vás, či chcete alebo nechcete. Keď ste zároveň jedným z producentov, a dosť významným, podvedome to nemôžete nechať padnúť.

Mnohí režiséri by sa otočili pri mnohých situáciách, ktoré nastali pri natáčaní a povedali by: Chlapci, vyriešte si to, a keď to budete mať, ja sa vrátim. Ale vďaka tomu, že som bol producent aj režisér, nestál film 1 600 000, ale iba 1 300 000 alebo 1 400 000 eur. Určite stál o 200-tisíc eur menej, akoby stál, keby tam bol zvlášť režisér a zvlášť producent.

Všetci komparzisti a epizodisti hrali zadarmo. To bola jedna z najväčších výziev. To mi nikto neveril. Povedal som im, aby našli organizátora komparzu alebo castingovú agentúru, ktorá je to schopná a ochotná urobiť. Castingová agentúra povedala nie. Spracovali sme web, urobili sme tomu reklamu a začali sa nám postupne hlásiť ľudia. Ale stále to vyzeralo na prúser.

Nakoniec to však vyšlo…

Mali sme originál kukláčov, ktorí prišli trikrát. Mali sme „gangstrov“ okolo Rytmusa a Štafka, ktorí milujú film a prišli tam šesťkrát zadarmo. Mali sme dámy, ktoré prišli do bordelu Lolita na dva dni. Mali sme originál technikov, ktorí prišli z polície, originál dopravákov. Za komparz sme ľuďom sľúbili, že ich pozveme na premiéru. Sľub sme dodržali, všetkých sme na premiéru pozvali. Na spoločnú fotku prišlo 200 ľudí.

Začínate filmom Vojna policajtov kariéru profesionálneho režiséra?

Kým ma to bude baviť, tak prečo nie?

Chystáte v blízkej dobe nejaký ďalší projekt?

Dva, možno až tri. Pýtajú sa nás, kedy bude druhý diel Vojny policajtov. Nikto sa mu nebráni, len je tam niekoľko otáznikov a podmienok. Po prvé, tento film musí byť úspešný. Ak diváci pokračovanie chcú, je to na nich.

Po druhé, Arpád to musí vidieť. Ten je v Prahe a zatiaľ sem odmieta chodiť. Uvidí to devätnásteho na pražskej premiére a potom si povieme, či má na to chuť a či vie, ako na to. Ten koniec sme nechali schválne otvorený. Natočili sme tri závery. Pre prípadné pokračovanie dáva tento záver najviac možností… Aspoň mne sa tak zdá.

Do akej miery vám Arpád Soltész zasahoval do režírovania?

Bol sa dva alebo trikrát pozrieť na pľaci, ale nemal žiadne poznámky. Bol nadšený z toho, ako dobre sme urobili Patkaňa. Všetka česť pánovi architektovi Čaneckému, aj chlapcom, ktorí to urobili, lebo to naozaj urobili dobre. Výborne urobili aj Mitašove doupě.

Patkaň (krčma, v ktorej sa hlavní hrdinovia stretávajú, pozn. red.) je hlavná hviezda filmu (smiech).

Ako si vy spomínate na 90. roky?

Hmlisto. V 90. rokoch sme mali tú eufóriu so Šulíkom, že budeme točiť filmy, potom prišiel Mečiar, tak nám Slobodník trošku robil problémy. Z toho sme sa dostali. Veľmi nám vtedy pomohla Česká televízia… Potom prišla zmena garnitúry a bolo to lepšie.

Kým bola inšpirovaná postava poručíka Molnára? Išlo o skutočnú osobu?

Áno. Viem, že obidvaja policajti, ktorými boli postavy inšpirované, ešte žijú.

Do akej miery ste boli verný knihe pri spracovaní filmu?

Neviem to takto zanalyzovať. Tá linka a tie veci, ktoré sa vybrali, sú pomerne verné knihe. Treba si prečítať knihu a pozrieť si film. Nechcel som Arpáda nejako ovplyvňovať… Čo si vybral, to tam je.

Podľa čoho ste si vyberali hercov? Kto bol jasný hneď?

Ak bol niekto jasný, tak to bol Rytmus. Keď Rytmus vojde do miestnosti, ovládne ju. Nemusí nič hovoriť. To je to, čo sa volá charizma.

Čo sa týka ostatných protagonistov, bolo vám od začiatku jasné, koho obsadíte do hlavných úloh?

Vôbec nie. Robili sme kamerové skúšky na hlavnú postavu. Bol som na 90 percent presvedčený, že to bude Bárta, ale potrebovali sme si to – možno aj obidvaja – potvrdiť. Potom, keď to bolo jasné, vedel som, že Loja chcem na toho mladšieho.

Najťažší problém bol vybrať tú lekárku. So všetkými 26 herečkami urobil Bárta profesionálnu skúšku na profesionálnu kameru v zasvietenom a zariadenom interiéri. Nakoniec som mal bolehlav, lebo mi zostali tri a z tých som si musel jednu vybrať.

Nemáte nič iné, len ten materiál, ktorý ste s nimi nahrali a musíte sa rozhodnúť. Myslím si, že som sa rozhodol správne.

Čo chýbalo zvyšným 23 herečkám?

Nepovedal by som, že niečo chýbalo. V niektorých prípadoch boli zrazu na kamere trochu staré na tú rolu, v niektorých prípadoch mi nepripadali dôveryhodné a niekde to bolo príliš technické, chýbalo tam srdce.

Ak ste film Vojna policajtov videli, podeľte sa s nami o svoje dojmy v komentároch.